Jedna z aktivít bola hra na cukráreň. Rozdelili sme sa do dvoch skupín: pracovníci cukrárne a zákazníci. Mali sme tam dva druhy zmrzliny a veľa dobrôt, ako oriešky, čokoláda, ovocie, ... Bolo to zábavné a poučné zároveň. Nielen že sme si každý pochutnali na dobrej zmrzline, ale aj sme sa rozprávali o tom, ktoré družstvo urobilo zákazníka spokojnejším a prečo. Následne sme každý museli pracovať na projekte s reálnými zákazníkmi - spolupracovníkmi. Pokračovanie by už bolo nudné, preto sa posunieme niekde ďalej.
Ráno idem na zastávku autobusu. Je to konečná mestskej linky. Vodič mi vždy otvorí dvere a s úsmevom ma pustí dnu, aby som nečakal vonku, veď je chladno. Presne podľa cestovného poriadku sa vydáva na cestu. A hľa niekto ešte dobieha na zastávku. Počká a privíta ďalšieho cestujúceho. Ten pozdraví a posadí sa. Cesta je príjemná. Pri vystupovaní sa cestujúci na vodiča obyčajne usmejú a pozdravia. Vodič sa niekedy poďakuje cestujúcemu, za to, že sa s ním odviezol. Asi bol tiež na školení :-) a hral sa na cukráreň. Zákazník je zákazník.
Doma som to diskutoval s dcérami. Došli sme k záveru, že je to umelé a neprirodzené byť takýto milý a usmiaty na cudzích ľudí. Naši slovenskí vodiči sú úprimní. Úprimne Vám dajú najavo, že Vás nevozia s radosťou, ale jednoducho to majú len ako zamestanie. Veď treba sa dajako živiť. A podaktorí Vám aj dajú pekne otvorene najavo, že ak by ste tam neboli, tak by sa im lepšie žilo.
Aká je milá tá naša úprímnosť. No predsa len, nejazdili by ste radšej autobusom, kde by sa vodič správal podobne ako ten môj?
A nemali by sme hru na cukráreň organizovať aj pre iné profesie? U ktorých by sme mali začať?